Choď na obsah Choď na menu
 


Expedicia do Normandie 2009 - 65. vyrocie vylodenia! 3.cast

1. 11. 2011

V radiu hra The Doors a ja dorazam do Normandie. Sny sa plnia. Nic nie je zadarmo a ani tento nie je. Stal ma viac ako peniaze alebo ako unava. Ale to je ina tema, teraz ide o Normandiu a ci to zato stalo alebo nie je uz moja vec. Dorazil som do mesta Bayeux. Stred Normandie a moja zakladna, kde sa ubytujem a budem objavovat tento kus zeme a spoznavat nastudovanu historiu a porovnavat so skutocnostou. Konfrontacia na ktoru som sa tak dlho tesil a pracoval. Mesto Bayeux, juzne od plaze omaha a gold asi 15-20 km juzne od pobrezia malo na olavy uz vsetko pripravene. Po ubytovani na okraji meste idem do centra zistit nejake informacie. V informacnom centre berem tonu letakov aby som nic nezmeskal. To ze zmeskam vsetko som vtedy netusil no to je uz jedno. Ako prve oslobodene bolo napisane na zastave uprostred mesta. Neviem, tazko povedat, ktore bolo prve ak zapocitame aj parasutistov a ak zoberieme dediny a mesta ako jednu usadlost. To nie je dolezite.

Mestecko taktiez nevelke, zacinam mat dojem ze velke mesta nie su nicim vyznamne a vsetko dolezite sa odohralo pri malych usadlostiach ci mesteckach. Vecer este uplne neskoncil a ja menim veceru alebo pivo v meste za okamzity odchod na plaz pri meste Longues sur Mer, kde sa nachadza jedna z najzachovalejsich delostreleckych baterii. Netrvalo dlho a stretavam prvych reenactorov. Celkovo to tu vyzeralo ako v 1944. Vojakov, vojenskej techniky a zbrani tu bolo neurekom. Viac ako som cakal. Kazde mesto, kazda dedinka ma na prilahlom poli spraveny vojensky kemp, kde su tito ludia s rovnakym postihnutim ako je ubytovani. Je to skvele, pretoze to dodava obrovsku atmosferu a clovek sa dokaze lepsie vcitit do danej situacie - aspon ako tak. Taktiez pri baterii je kepm. V tomto konkretne byvaju a ceskoslovenske jednotky. Prehodili sme par slov, no cas tlaci a tak po nafoteni sa posuvam dalej. Bol som kusok od mesta Aromanches, kde bol jeden z dvoch Mulbery pristavov postavenych, konktretne tento odolal burke, ktora pisla par tyzdnov po dobyti normandie a stopy pristavu su jasne viditelne do dnesnych cias. Treba povedat, ze normandia z tejto udalosti podla mna zije do dnesnych cias.

Pocasie tu nie je letne a uz vobec nie na dovolenku pri mory stylom plaz - kupanie a podobne. More je tu studene, silny chladny vietor, a okolite dediny sa zameriavaju hlavne na polnohospodarstvo ako na turizmus. Je to dobre, nakolko to turiskti nenicia a urbanizmus tu nema velku sancu. Takto si aspon Normandia zachovala rovnaky raz do dnesnych dni. Aromanches je toho len dokazom, ako vlastne vacsina usadlosti v tejto oblasti. Na nabrezi a vlastne namesti sa uz vsetko chystalo na ceremoniu nasledujucich dni ako aj priamy prenos z roznych dolezitych oblasti. Pripravy vrcholily a mesto sa len hemzilo vojakmi a zabezpecovacim personalom na oslavy. Nastastie policia nikde neobmedzovala priestor a vstup ako som cital pri vstupu do normandie. Oni totiz spravili informacne tabule na dialniciach a cestach do normandie, ktore cesty a kedy budu uplne uzavrete aby clovek nezostal niekde vysiet. To je od nich viac ako pekne, ale to by clovek musel vediet aj francuzsky, coz ale sak k tomu sa este dostaneme :)

Za mestom su pozostaty obranych linii no vela z nich nezostalo. Vychutnal som si zapad slnka z prilahlej plaze a pohladom na pozostatky mulbery a po ocarujucom zazitku to smerujem do hotela. Ako vacsina vie a ti ktori nevedia, ja reenactujem zo spojeneckych vojsk momentalne americanov a to konkretne parasutistov zo 101. vysadkovej 506 pluku - Screaming Eagles. A tak moje kroky nasledujuce rano neterba zdroraznovat. Smeroval som do Carentanu, St. Mere Eglis, Muzeum mrtveho muza - Jednoducho plaz Utah. Carentan som len prebehol, je na programe neskor a zamieril som to rovno do Deads Men Corner. Krizovatka mrtveho muza je len kusok za Carentanom smerom severozapad. Toto muzeum je pozostatok z cias kedy tu spojenci narazili na nemecky odpor a zastavili sa tesne pred Carentanom, ked sa chystali ho dobyt. Dnes je tu velmi pekne muzeum, venovane slavnym vojakom a jednotkam bojujucim v tejto oblasti. Okrem ineho su tu vystavene aj ich osobne veci. Na moje prekvapenie nechybali aj veci chlapov zo 101. a to konkretne Forest Gutha a Dicka Wintersa. Musim uznat ze oslintat v muzeu vyklad nie je moj styl no zevraj treba vyskusat vsetko... odporucanie - neskusajte to okna su dost ochytane a sklo chutilo kyselo :)))  

Jak vytrina Band of Brothers tak aj vitrina Company of Heroes a dalsie. Dole pod muzeom je obchod zamerany na vystroj a uniformy 2 svetovej vojny. V muzeu som bol hned ako otvorili no necakal som taky naval aky tam bude. Ten osamoteny dom posobil ako studna na pusti. Maximalne preplnene muzeum aj obchod. Nezostavalo nic ine len sa pretlacat. Nenechaval som kupu veci na uniformu na neskor, lebo sa mi to uz par krat vypomstilo a urobil som dobre. Ked som tam prisiel o dva dni, vacsina veci bola vypredana. Z tohto muzea smerujem priamo na plaz Utah. Celkovo moje cestovanie po Normandii bolo v style 10 km/hod a hlava von z okna a v jednej ruke volant a v druhej fotak. Pretoze na kazdom kusku bolo nieco som stalo za odfotenie alebo zastavku. Na utah nebolo tazke trafit. Hufi Willysov smerovali priamo na plaz. Dorazil som na caseway #2. Cestu, ktora posluzila na vylodenie tazkej techniky, kedze prilahle polia boli zaplavene. Tu stoji pamatnik obetiam z tejto plaze, muzeum, pouzita technika ako aj vylodovaci cln spojencov. V takto zachovanej forme a vobec na vlastne oci ho vidim prvy krat.

Aj som donho chcel vojst, no ostnaty drat a exponat neboli na to urcene a tak ho len okukavam z blizka. Plaz dnes posobi velmi kludnym dojmov a ludia ju pouzivaju na prechadzku na koni, ci beh alebo len tak na prechadzku. Vsetky pohyblive casi boli z plaze odnesene aby nerusili. Prilahle bunkre na pobrezi nad liniou piesku tu vsak zostali. Po niektorych je mozne si predstavit ako tu tu vyzeralo 65 rokov dozadu a vnimat tak atmosferu. Stopy su tu uplne vsade a kazdy kusok plaze nesie nejake znamenie dodnes. Na jednom bunkri mi zapozovali US paragani z Holandska :) a tym sa navsteva plaze Utah koncila. Smeroval som do dropp zones, kde v noci pred vylodenim zoskakovali americania aby odstranili delostrelecke baterie smerujuce na Utah a Omahu. Fanusikovia Band of Brothers vedia co je tam najvacsia atrakcia. Brecourt manor!  Toto panstvo bolo oslobodene ako jedno z prvych, tak uvadza literatura no skutocnost je trosku ina. Ide o to ze tam bola delostrelecka bateria, ktora smerovala priamo na Utah a sposobovala velke skody. Z malej dedinky Les grand Chenins sa po zoskupeni necela rota E vydala na zaklade rozkazu dobyt a znefunkcnit tuto bateriu. Podarilo sa im to z iba jednou stratou a tento sposob utoku na pevne postavenie sa do dnesneho uci na vojenskej akatemii vo West Pointe. Velitel bol vtedy este porucik Winters.

Pamiatka na toto miesto je v podobe pomniku a vyrytou mapkou utoku na mramorovej doske. Co ma vsak nepotesilo, bol presne ten dovod co v Bastogne. Ploty pod pridom, sukromne pole a tak som 30 metrov pred cielom dostal cervenu. Velmi to zamrzi, no sukromne pole je sukromne a majitel netuzil potom aby mu tam behali ludia. Snazil som sa nejako dostat, no bolo tam vela ludi a tak som to vzdal. Miesto som nafotil, obehol aj zo zadu, kde som dokonca zapadol autom a mal som problem ale nakoniec som sa vyhrabal. Po neuspechu som sa vybral na Brecourt Manor, ktore je tak ako ostatne, sukromny majetok, Nafotil som len to co bolo vidiet z cesty a sklamany pokracujem dalej. Smerujem do St Mere Eglise. Mesto zhromazdenia parasutistov, teda jedno z viacerych. Parkovat sa muselo uz kilometer pred mesteckom, nakolko v cetre na namesti kde je parkovisko, bola zaparkovana vojenska technika a podiu a podobne oslavne zalezitosti. Mesto bolo maximalne preplnene a vyzeralo to ako kedysi u nas na prveho maja.

V centre je kostol, na ktorom vysi figurina parasutistu, ako spomienka na jedneho, ktory nestastne zostal visiet na vezi kostola, pricom mesto este ovladali zvysky nemeckych posadok. Vo vezi bol nemesky sniper, ktory si myslel ze je american mrtvy, no ten to len predstieral, aj ked mal zranenu nohu, nemohol sa zo zavesu dostat a tak fingoval smrt. Nemci si toho vsimli a tak ho zajali. Neskor sa tento vojak oslobodil a pokracoval v boji. Tusim - uz si to nepamatam :))) Oproti kostolu je muzeum parasutistov. Mal som stastie. Na namesti ako aj v muzeu bolo vela veteranov, skutocnych bojovnikov tych cias a ja som zastihol jedneho ako vysvetluje kazdy artikel v muzeu a spomina na casy ked tu bojoval. Vsimol si ze sa zaujimam o jeho vyklad a tak sme sa v malej skupinke prepracovali celym muzeom. Mal som navstevu muzea aj s neocenitelnym bonusom. Dokazal by som ho pocuvat aj dlhsie, no cas mi to nedovolil.

Z mesta som smeroval juznejsie, kde je socha Iron Mike venovana americkym vojakom za oslobodenie danej oblasti. Nohy v novych vojenskych topankach dostali svoje a tak sa k veceru zastavujem uz len na jednej lokalite a tou nie je nic mensie ako Pont du Hoc. Napriek tomu ze by mala byt orientacia popri pobrezi jednoducha, nie je tomu tak. Sice su tu informace tabule, kde sa aka pamiatka nachadza, no uzke cesty, casto clenene, pod nasypom prilahlych poli stazuje orientaciu. Pohyb nie je taky jednoduchy a ako bojove pole je to vyborny teren na obranu. Nastastie moje verne gps v kps funguje na stprcnt. :) a tak som behol chvilky opat na pobrezi. Pond du Hoc, maly vybezok medzi plazou Utah a Omaha, so strymimi skalami, ziadna plaz. Vylodili sa tu americky rangers, najelitnejsie jednotky v tej dobe. Ulohu vylodenia tu oznacili ako zaplnenie medzery medzi plazami. Strategicky dobre postavena delostrelecka bateria bola mohutne bombardovana a o jej posobeni po ostrelovani z lodi vela neviem. No rangers ju dobyli aj napriek nepriazni pocasia a strmym svahom. Bol to vsak jeden z najviac heroickych vykonov podla mojho usudku.

O zmyselnosti operacie som velmi neuvazoval, neviem ako to vtedy bolo a preto som nemohol sudit, no neviem ci by som ja osobne vylodovanie na tom bode povazoval za dolezite... to uz je ale tema na diskusiu pri pastise. Miesto mi trochu pripomenulo Verdun, nakolko bombardovanie zo vzduchu a z lodi tu bolo najviac viditelne. Vsade samy krater velkosti 5 metrov a hlby dva metre dali najavo silu, ktorou spojenci utocili na tieto brehy. Silne murovane bunkre boli pokrutene ako hracky z papiera. No napriek tomu dokazalo vela delostreleckych postov odolat a postavit sa na odpor voci vylodeniu. Strmy zraz sa nedal dobre pozriet, nakolko pristup bol a tak si samotny bod Hoc mozete pozriet zo vzdialenosti asi 10 metrov. Co mi ine zostavalo. Zvykol som si. Slnko opat zapadalo a tak som smeroval spat do Bayeux.

 

 


 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.